Dejiny Rakúska, úzko prepojené s dejinami väčšiny európskych štátov, sú plné zvratov. Ale napriek tomu sa presadzujú a zachovali sa jednotlivé prvky rakúskeho charakteru. Predovšetkým sklon k pôžitkárčeniu, kráse a kultivovanosti, ktoré boli vždy akousi hnacou silou života v tejto krajine.
Rané dejiny
Už v starej dobe kamennej (okolo 8.000 pred n.l.) bolo na území dnešného Rakúska pomerne silné osídlenie, hlavne v Podunajsku a údoliach Álp, poskytujúcich dostatok obživy. V dobe Keltov (od 800 do 400 pred n.l.) vzniká prvý „štátny“ útvar – kráľovstvo Noricum, sídla ktorého zbohatli a prosperovali predovšetkým vďaka ťažbe kamennej soli a obchodovania s ňou. Archeologické nálezy v múzeu mestečka Hallstatt, odkiaľ môžete podniknúť cestu časom, podávajú svedectvo o dobe, podľa ktorej obdobie Norica dostalo meno: Hallstattzeit. (Hall=soľ)
Niekedy v dobe začiatku nášho storočia si Rimania podmanili väčšiu časť krajiny, založili mestá a postavili cesty. Najvýznamnejšie rímske sídlo v Rakúsku – Carnuntum (hlavné mesto rímskej provincie Horné Panónsko, ležiace na území dnešného Dolného Rakúska) - prekvitalo v každom ohľade a stalo sa dokonca i cisárskym mestom. Dnes sa na jeho bývalom území nachádza archeologický park s múzeom a amfiteátrom.
Začiatok panovania Habsburgovcov
Počas vlády rodu Habsburgovcov sa krajina stáva veľmocou a v roku 1452, za vlády Friedricha III. cisárstvom. Zručnou a premyslenou sobášnou politikou získavajú Habsburgovci v 15. stor. vplyv i vo vtedajšom Francúzsku a potomkovia rodu sa stávajú dokonca kráľmi Španielska a ich práve založených kolónií v zámorí.
Habsburgovci
Uplynulo viac ako 100 rokov existencie kniežatstva a vlády sa ujal kráľ Rudolf I., v poradí prvý nasledovník trónu z rodu Habsburgovcov, ktorý otvoril temer 650 rokov trvajúcu historickú epochu tejto krajiny. Centrom ríše bol Wiener Hofburg - Viedenský dvor, informácie o živote a pôsobení ktorého dnes sprostredkúvajú najrozličnejšie múzeá (Cisárska pokladnica, múzeum cisárovnej Sisi).
Počas vlády rodu Habsburgovcov sa krajina stáva veľmocou a v roku 1452, za vlády Friedricha III. cisárstvom. Zručnou a premyslenou sobášnou politikou získavajú Habsburgovci v 15. stor. vplyv i vo vtedajšom Francúzsku a potomkovia rodu sa stávajú dokonca kráľmi Španielska a ich práve založených kolónií v zámorí.
Turecké nájazdy
Veľkou výzvou 16. storočia boli Turci, prenikajúci z východu. V roku 1529 sa ocitla v obkľúčení osmanských bojovníkov i Viedeň. Votrelci síce z Viedne odtiahli, akútne ohrozenie však pretrvávalo počas ďalšieho dlhého poldruha storočia. V roku 1683 sa Turci vracajú pred brány Viedne. Opäť sa ich podarí odraziť a vďaka vytrvalému prenasledovaniu zo strany vojvodcov – napr. princa Eugena Savojského – sa ich podarilo zahnať až za Belehrad.
Baroko
Oslobodenie od tureckého nebezpečenstva sa stalo akýmsi štartovným výstrelom dovtedy neobvyklého rozkvetu umenia a kultúry. Vznikli nádherné stavby, ako napr. „návštevyhoden“ zámok Schloss Schönbrunn (dnes súčasť svetového kultúrneho dedičstva) alebo Dóm v Salzburgu. Architekti Johann Fischer z Erlachu, Lukas z Hildebrandtu a Jakob Prandtauer a Daniel Gran, Paul Troger, Franz Anton Maulbertsch vytvorili vo svojej dobe nádherné diela. Počas vlády cisárovnej Marie Theresie (1717-1780) sa začali zavádzať do všetkých oblastí štátu hlboké a ďalekosiahle reformy. Dielo svojej matky dokončil osvietenský, liberálny monarch cisár Joseph II. (1741-1790).
Od Biedermeiera k secesii
Francúzskou revolúciou v roku 1789 a po nej nasledujúcim obdobím uzurpenia moci zo strany Napoleóna nastali veľké zmeny. Rakúsko bolo vtiahnuté do napoleónskych vojen a v roku 1814/15 sa stáva hostiteľom Viedenského kongresu o novom usporiadaní Európy.
Šok, ktorý Francúzska revolúcia rozpútala vo všetkých európskych šľachtických dvoroch, sa stretnú v Rakúsku s cisárom Franzom I a šéfom jeho kancelárie grófom Metternichom a rozhodnú sa obmedziť meštianske práva a zaviesť cenzúru. Následkom toho sa meštianstvo sťahuje do štyroch stien svojich bytov. Dôsledok – aspoň v podobe životného štýlu, teda umenia a módy na seba nenechal dlho čakať: prepukla naplno epocha Biedermeieru. Mešťania sa stretávajú v príjemnej spoločnosti salónov – pestujú rozličné druhy umenia. Osobnosťami doby sa stali maliar Ferdinand Georg Waldmüller a Friedrich Gauermann, skladateľ Franz Schubert a spisovatelia Adalbert Stifter, Ferdinand Raimund a Franz Grillparzer.
Túto epochu završuje a ukončuje opäť revolúcia: v roku 1848 zvrhlo meštianstvo Ferdinand I. Regentstvo preberá cisár Franz Joseph I. So svojou legendami opradenou manželkou Elisabeth - "Sisi", vtlačil pečať natrvalo vládnucemu obrazu o rakúskom cisárstve. Viedeň – ako svoje sídelné mesto vyzdobil nádhernými mohutnými stavbami a vytvoril z nej jednu z najvýznamnejších metropolí strednej Európy, centrum obrovského mnohonárodného štátu, skladajúceho sa z Maďarska, severného Talianska a tiahnúceho sa ďaleko na juhovýchod Európy.
Kráľ valčíkov Johann Strauß slávil triumfy v celom svete. Sigmund Freud rozvíja psychoanalýzu a okolo roku 1900 sa začínajú objavovať prvé diela obdobia tzv. „Wiener Jugendstil-u“ obdobia tvorby jedinečných diel „Viedenskej secesie“. Diela takých majstrov štetca ako Gustava Klimta a Egona Schieleho sú rovnako ohromujúce ako diela architektov tejto epochy, Otta Wagnera a Adolfa Loosa. Romantická prechádzka po viedenskej Ringstraße, návšteva v múzeu cisárovnej Sisi alebo v múzeu Sigmunda Freuda, s odbočením do Rakúskej galérie Belvedere pomáha pri vytvorení obrazu prostredníctvom nazretia do dejín tejto epochy.
20. storočie
Napätie v mnohonárodnostnom štáte vrcholí v roku 1914, zavraždením rakúskeho následníka trónu vojvodu Franza Ferdinanda v Sarajeve, čo sa stalo rozbuškou pre spustenie 1. svetovej vojny.
Cisár Franz Joseph zomiera v roku 1916 a po ukončení vojny v roku 1918 sa stáva Rakúskou republikou. Mimoriadne ťažká svetová hospodárska situácia a politické spory medzi kresťanskými socialistami a sociálno-demokratickým táborom poznamenali dobu v období februára 1934 a nastáva dokonca občianska vojna. Vyhlásením Ústavy – v máji 1934 zriaďuje Spolkový kancelár Engelbert Dollfuß autoritárny štát. V júli rovnakého roka sa pokúsia rakúski národní socialisti o puč, ktorému sa síce podarilo zabrániť, pri ktorom však dochádza k vražde spolkového kancelára Dollfußa.
12. marca 1938 vpochoduje do Rakúska nemecká Wehrmacht a pripojí krajinu ako „východnú marku“ do národnosialistickej Nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Na konci Druhej svetovej vojny v roku 1945 sa Rakúsko stáva opäť samostatným štátom, zostáva však ešte celé desaťročie v správe víťazných mocností vojny, teda Veľkej Británie, Francúzska, USA A Sovietského zväzu.
V ústrety 21. storočiu
Podpísaním Štátnej zmluvy medzi víťaznými mocnosťami II. svetovej vojny a Rakúskom a vyhlásením záväzku o „trvalo udržateľnej neutrality“ nadobudlo Rakúsko od 15. mája 1955 opätovne svojbytnosť. Alpská krajina, územne sa ocitnuvšia na okraji "železnej opony" smerom k východnému bloku si získala v ďalších rokoch povesť „prekladiska“ medzi východom a západom. Po krvavo potlačenej protikomunistickej vzbure v Maďarsku v roku 1956 a potlačení Pražskej jari 1968 sa stáva domovom nielen utečencov, ale i medzinárodných organizácií (UNO, OPEC) a hostiteľom významných konferencií a vrcholových svetových stretnutí. Pádom železnej opony na rozhraní rokov 1989/1990 vstupuje Rakúsko v roku 1995 do Európskej únie.
Príbehy z cisárskej minulosti
„Kto by si to bol len pomyslel...?“ Príbehy o ľuďoch za kulisami rakúskeho cisárskeho dvora.