Narodil sa 27. januára 1756 v Salzburgu. Zomrel 5. decembra 1791 vo Viedni. „Hudba nemá nikdy ani v tej najhrôzostrašnejšej podobe uraziť ucho, ale má potešiť a pritom vždy zostať hudbou.“
Chlapec nemal ani sedem rokov, keď začal otec syna nazývaného „Wolferl“ a jeho o päť rokov staršiu sestru „Nannerl“ predstavovať ako zázračné deti. Mozart nikdy nechodil do školy, jeho detstvo pozostávalo prevažne z dlhých, náročných a veľmi úspešných koncertných ciest po polovici Európy, pričom tu spoznával a nasával mnohé významné hudobné vplyvy. V službách arcibiskupa zo Salzburgu dosiahol Mozart skvelú karieréru, už ako 13 ročný sa stal kapelníkom (zo začiatku bez nároku na odmenu), neskôr dvorným skladateľom, komponuje, koncertuje a diriguje takmer bez prestávky.
Ako 25 ročný odchádza v roku 1781 zo Salzburgu, usadí sa vo Viedni ako skladateľ na voľnej nohe a ožení sa proti vôli svojho otca. Mozart je v tej dobe jediným skladateľom, ktorý komponuje diela vo všetkých hudobných žánroch.
Čo spôsobilo jeho smrť, predtým ako dovŕšil 36 rokov, sa nikdy s určitosťou neobjasnilo. On sám tvrdil, že ho otrávili.
Narodil sa 31. januára 1797 v predmestskej časti Himmelpfortgrund, ktorá je dnes súčasťou Viedne. Zomrel 19. novembra 1828 vo Viedni. „Neprišiel som na svet pre nič iné, len pre komponovanie".
Dnes vyzerá rodný dom Franza Schuberta romanticky: má len jedno poschodie, zadné krídla obopínajú malý dvor, otvorené galérie vedú priamo do izieb. V minulosti tu však bývalo šestnásť rodín vo veľmi stiesnených podmienkach, pričom každá rodina mala maličký byt len s jednou izbou. Schubertov otec bol učiteľ a v dome sa nachádzala aj trieda.
Franz sa narodil v kuchyni ako trináste zo šestnástich detí. Len štyria z jeho súrodencov prežili kojenecký vek. Otec Schubert učil svoje deti hrať na hudobné nástroje a so synmi hral sláčikové kvarteto. Schubert sa učil dychtivo a so zápalom všetko o hudbe a rozvíjal svoj výnimočný skladateľský talent do neuveriteľného prívalu inšpirácií. Napriek tomu, že mal málo peňazí, podporovali ho priatelia a nakoniec ho učil aj Antonio Salieri, na ktorého urobil dojem a o Schubertovi povedal: „Musí ho učiť priamo Boh“.
V šestnástich Schubert ukončil krátke vzdelanie, aby sa mohol stať pomocným učiteľom, avšak bez motivácie a len s „priemerným výsledkom“. Proti svojej vôli potom pracoval v otcovej škole. Už v tomto čase má jeho denný program presne vymedzené hodiny, kedy disciplinovane a horlivo komponuje – s takou koncetráciou, že sa s ním takmer nedá hovoriť. Počas dvoch rokov učiteľskej práce zloží Schubert približne 250 piesní a štyri symfónie – bez objednávky alebo zaplatenia. Pravdepodobne aj spáva s okuliarmi, aby si mohol v noci poznačiť každý nový nápad a myšlienku.
Zomiera ako 31 ročný – pravdepodobne na týfus – a zanecháva neuveriteľné množstvo diel - približne tisíc skladieb.
Franza Liszta pokladáme za pôvodcu úplne novodobej klavírnej hudby a skladateľského štýlu poukazujúceho na budúcnosť.
Franz Liszt je jedným z najžiarivejších osobností medzi klasickými skladateľmi. Bol to excentrik, idol žien, klavírny virtuóz, ktorý napĺňal koncertné sály, intelektuál, kozmopolita a veľký cestovateľ, ale predovšetkým skladateľ, ktorý bez prestania komponoval.
Jeho hudobná tvorba zahŕňa 123 klavírnych diel, 77 piesní, 25 orchestrálnych skladieb, 65 duchovných a 28 svetských chórových skladieb, ako aj početné hudobné aranžmány a organové skladby. Liszt je priekopníkom "symfonickej poézie", pri ktorej sa hudba stáva rozprávajúcim médiom a opisuje scénické momenty.
Franz Liszt sa narodil 22. októbra 1811 v burgenlandskom meste Raiding, ktoré sa vtedy nachádzalo v maďarskej časti cisárskeho Rakúska. Už ako malý dostáva od svojho otca, ctižiadostivého a prísneho učiteľa hudby, hodiny klavíra. Z Viedne, kde ho okrem iných učiteľov učí aj Antonio Salieri, sa rodina sťahuje ďalej do Paríža. 12-ročnému zázračnému dieťaťu však kvôli jeho národnosti nie je umožnené študovať na parížskom konzervatóriu, preto sa rozhodne jeho otec ešte viac zintenzívniť hodiny cvičenia.
Pobyt v Paríži
Liszt, ktorý sa zaujíma o duchovné prúdy svojej doby, nadväzuje kontakty s mnohými vtedajšími umelcami. Priateľstvá s velikánmi hudobného života ako napr. Frédéric Chopin, Hector Berlioz a Felix Mendelssohn Bartholdy mu prirodzene ukážu svoje vlastné hudobné hranice. A výmena názorov ho predsa len poháňa vpred. V jednom z listov svojmu žiakovi a priateľovi Pierrovi Wolfovi z mája 1832 píše: Už 14 dní pracuje moja myseľ a moje prsty ako posadnutí diablom [cit.] – Homér, Biblia, Platón, Locke, Byron, Hugo […], Beethoven, Bach, Hummel, Mozart, Weber stoja všetci pri mne. Študujem ich, pozorujem ich, hltám ich s nadšením a zanietením, okrem toho cvičím 4 až 5 hodín […]. Ach! Pokiaľ sa nezbláznim, opäť nájdeš vo mne umelca!
Narodila sa 24. decembra 1837 v Mníchove. Zomrela 10. septembra 1898 v Ženeve. „Prebudila som sa vo väzení a putá sú na mojich rukách. A moja túžba je stále silnejšia. A sloboda! Ty mne odvrátená!“
Keď sa Mníchovčanka Alžbeta vydala v roku 1854 z rodného Wittelsbachu za cisára Františka Jozefa I., neuvedomovala si, aký to bude mať vplyv na jej život. Pôvodne sa mal cisár oženiť s jej sestrou Helenou, ale ako 23 ročný mladík sa zaľúbil v Bad Ischli do mladučkej 15 ročnej Alžbety. Cisárska vila v Bad Ischli s krásnym parkom doteraz uchováva spomienky na Alžbetu.
„Prebudila som sa vo väzení“ – mladá cisárovná vo Viedni
Svadba sa konala vo Viedni. Mladý cisársky pár sa následne usadil na zámku Schloss Schönbrunn a v Hofburgu. Viedenský dvor bol považovaný za najkonzervatívnejší v celej Európe a Alžbeta trpela pod tlakom prísnej etikety, ktorú stelesňovala predovšetkým matka cisára – Sofia. Ale ani manželstvo nebolo veľmi šťastné. Protipólom pedantného cisára, ktorý sa predovšetkým zaujímal o armádu, bola mladá žena, ktorú nadchla mytológia, história a literatúra. O výchovu ich detí – v prvých rokoch manželstva priviedla Alžbeta na svet dcéry Sofiu, Giselu a syna Rudolfa – sa starala svokra Sofia. Tak často, ako len mohla, utekala Alžbeta do kúsok od Viedne ležiaceho Laxenburgu. V rozsiahlom parku s rybníkom a neogotickým hradom Franzensburg sa mohla Alžbeta oddávať svojej veľkej vášni – jazde na koni.
Prvé roky jej manželstva boli politicky pohnuté časy, počas ktorých habsburgská monarchia stratila svoje popredné mocenské postavenie v Európe a po ťažkých vojenských prehrách taktiež talianske dŕžavy. František Jozef venoval Alžbete minimum času, jeho mimomanželské aféry ju hlboko ranili. Alžbeta následne ochorela a trpela depresiami, na druhej strane začala cestovať, aby sa dostala z tiesnivej úzkosti Viedne.
„Chcem si postaviť loď“: Túžba po slobode a kult krásy
Novozískaná sloboda premenila Alžbetu na sebavedomú ženu, ktorá si svoj život organizovala čím ďalej tým viac sama. Prehnane sa starala o svoj zovňajšok a jej krása sa stala legendárnou a zapísala sa do histórie. Jej ideál krásy bol pre tú dobu netypický: definovala ho ako prirodzený a individuálny. Mimoriadnu starostlivosť Alžbeta venovala svojim dlhým vlasom a úzkemu drieku. Jej osobná kaderníčka musela schovávať vypadané vlasy, aby tak zabránila Alžbetiným výbuchom zúrivosti. Aby dosiahla obvod drieku 51 cm, nechávala sa šnurovať do tesného korzetu, fanaticky športovala a držala dlhé hladovky. Aby unikla etikete viedenského dvora, stala sa obeťou vlastnej vidiny krásy a sťažovala sa, že je „otrokyňou svojich vlasov”.
Na viedenskom dvore sa Alžbeta vzbúrila. Nárokovala si spolurozhodovať pri výchove svojich detí a požadovala, aby mohla samostatne rozhodovať o svojich osobných záležitostiach a mieste pobytu. Začala sa učiť po grécky a maďarsky a udržiavala blízky vzťah s maďarským grófom Andrássym, ktorý sa neskôr stal prvým maďarským premiérom. Vehementne sa u Františka Jozefa stavala na stranu rakúsko-maďarského vyrovnania, ktoré nakoniec viedlo ku vzniku Rakúsko-Uhorska. Od tej chvíle sa Alžbeta stala taktiež kráľovnou Maďarska a bol to titul, ktorý vždy hrdo nosila.
„Približuje sa k Tebe kráľovná Tvojho srdca“: Priateľka pre cisára
V nasledujúcich rokoch sa Alžbeta viac nemiešala do aktuálnej politiky. Ešte raz sa stala matkou. Na rozdiel od svojich prvých detí, prevzala výchovu svojej dcéry Márie Valérie do svojich rúk hneď od začiatku. František Jozef sa pokúšal pripútať Alžbetu k Viedni a daroval jej vilu Hermes Villa. Vilu, ktorá sa nachádzala západne od Schönbrunnu v chránenej oblasti Lainzer Tiergarten nanovo zariadil významný viedenský architekt Carl von Hasenauer. Ešte dnes môžete pocítiť vo vile ducha cisárskych čias, vzdialeného od dvornej reprezentatívnej etikety. Koniec koncov vila viac zodpovedá vkusu domáceho pána ako obdarovanej, čo bolo aj dôvodom, prečo sa tu Alžbeta zdržiavala len veľmi zriedkavo. Taktiež sa ďalej nechcela vzdať svojich rozsiahlych ciest a preto aktívne podporovala vzťah cisára s mladou herečkou Katarínou Schratt, aby si ďalej mohla nerušene vychutnávať svoju túžbu po slobode. Po samovražde syna Rudolfa v roku 1889 sa Alžbetina cestovateľská túžba stáva očividne nepokojnejšou. Zmietaná silnými depresiami túži po vlastnej smrti…
„Raz snáď k Tebe príde posledná slza ako perla”: Smrť v Ženeve
Taliansky anarchista Luigi Luccheni chcel na seba už dlhšie upozorniť prostredníctvom atentátu, ktorý by vyvolal veľký rozruch. Keď zo Ženevy predčasne odcestoval francúzsky korunný princ, dozvedel sa Luccheni o pobyte Alžbety v meste. Písal sa 10. september 1898, keď chcela nastúpiť na loď, ktorá by ju odviezla späť do Montreux, odkiaľ pricestovala deň predtým. Luccheni sa vrhol na cisárovnú, sprevádzanú iba jednou dvornou dámou a pichol jej pilník do srdca. Ani nie o dve hodiny neskôr Alžbeta ako 61 ročná zomrela na ťažké zranenie. Jej telo bolo prevezené do Viedne a pochované v cisárskej hrobke
44 rokov bola Alžbeta cisárovnou zanikajúcej veľkej ríše. Postavila sa proti reprezentatívnym a rodinným úlohám, ktoré z toho vyplývali a venovala sa realizácii vlastej túžby po slobode. Únik z neobľúbenej postavy cisárovnej opisuje nakoniec aj vo svojej lyrike, kde prichádza na svet ako kráľovná víl Titania.
„Som čajka, ktorá nikam nepatrí”: Sisi – mýtus
Pre jej súčasníkov bola najkrajšou ženou Európy. Kult Sisi prepracovali do detailov až ďalšie generácie a nachádzali vždy nové a nové dodatky: literárny Décadence ju vyhlásil za melancholickú a do umenia zamilovanú Femme fatale, a rakúskemu filmu z roku 1950 sa podarilo, zachádzajúc až do Sisi – gýču, vytvoriť identifikáciu postavy pre ženskú sebarealizáciu a rebéliu.
Jednoznačný obraz však nie je ľahké vytvoriť, pretože Alžbeta nielen strážila, čo sa o nej mohli dozvedieť jej súčasníci, ale určovala aj, čo zostane budúcim generáciám z jej osobných záznamov. Zákaz fotografovania zmrazil jej podobu ešte počas života ako nestarnúcu krásku. Tak sa sformovala Alžbeta ohromujúcim moderne pôsobiacim spôsobom ako umelecká postava, ktorá sa stala sto rokov po svojej smrti dlhodobou značkou „Sisi”. Skutočnosť, že Alžbeta bola tiež inteligentná, nadaná na jazyky, sčítaná a politicky aktívna, zviditeľnila až mladá generácia historikov. A vytvorila nový obraz: básnikom Heinrichom Heine inšpirovaná – priemerne nadaná – lyrička, ktorá jazdila najnáročnejšie parkúry a v starobe lyricky stvárňovala pôsobivú smrteľnú fantáziu.
Narodil sa 31. marca 1732 v Rohrau pri Eisenstadte. Zomrel 31. mája 1809 vo Viedni. „Keďže mi Boh dal veselé srdce, určite bude akceptovať, keď mu budem veselo slúžiť“. Franz Joseph Haydn bol synom výrobcu kočiarov. Jeho hudobný talent si rodičia všimli skoro a začali ho podporovať.
V roku 1740 podnikol Georg von Reutter, hudobný riaditeľ viedenského Dómu sv. Štefana, cestu za hľadaním talentov po provincii. Objavil Haydna a priviedol ho ako speváka do katedrálneho zboru. Tu sa o neho dosť zle starali a niekedy dokonca hladoval, dostalo sa mu však dobrého vzdelania. Keď začal mutovať, zo zboru ho prepustili.
Nasledovali ťažké roky, počas ktorých žil z príležitostných prác ako huslista, učiteľ hudby, či komorník skladateľa. Napriek tomu ďalej pokračoval v štúdiu a skladal. Húževnatou prácou sa vypracoval nahor a nakoniec prišiel na dvor kniežaťa Esterházyho, kde sa v roku 1766 stal kapelníkom dvorného orchestra. Knieža Nikolaus I. Joseph Esterházy de Galantha „milovník krásy” si platí vlastný orchester, v ktorom on sám nadšene vystupuje. Tridsať dlhých a šťastných rokov skladá Haydn pre toto hudobné teleso, cestuje ako služobník v livreji s kniežacím dvorom a ako dvorný kapelník odvádza obdivuhodnú prácu s obrovským nasadením.
Zachované portréty tohto malého génia s tvárou zjazvenou od kiahní mohli byť výrazne prikrášlené. V spoločnosti však boduje vďaka svojej optimistickej dobrosrdečnosti a šibalskému humoru. Hyadn je veľmi nábožensky založený. Jeho manželstvo s hašterivou a nemuzikálnou dcérou kaderníčky nie je pod šťastnou hviezdou, naproti tomu má však milenecký pomer so speváčkou na dvore kniežaťa. Haydn je dobrým priateľom Wolfganga Amadea Mozarta, radi spolu hrávajú sláčikové kvartetá.
V roku 1790 zomiera knieža Nikolaus a zanecháva obrovské dlhy. Jeho nemuzikálny nástupca rozpúšťa orchester a prepúšťa Haydna na dôchodok. Nasledujú dve lukratívne a úspešné koncertné cesty do Londýna, pokúšajú sa ho presvedčiť, aby tam zostal, čo aj reálne zvažuje.
V hudobnom prelomovom obodbí po vrcholnom baroku je dielo „otca klasickej symfónie a sláčikového kvarteta” smerodajné, predovšetkým jeho sonáty sú značne inovatívne. Skutočnosť, že mu choroba a vek od roku 1802 zabraňujú v jeho nepretržitej vnútornej túžbe tvoriť, umelca veľmi ťažko postihla.
Haydn zomiera krátko po jednom z Napoleonových delových útokov na „celkové vyčerpanie”. Na rozlúčke s ním hrá Requiem od jeho priateľa Mozarta.
Narodil sa 14. júla 1862 v Baumgarten pri Viedni. Zomrel 6. februára 1918 vo Viedni „Namaľujem si svoje dievča tak ako sa mi to páči a basta!“
Kariéra Gustava Klimta začala skoro: ako 14 ročný syn zlatníka prisťahovaného z Čiech, dostal štipendium na umeleckej škole Kunstgewerbeschule Rakúskeho múzea umenia a priemyslu. Po ukončení štúdia v roku 1883 založil spolu s bratom a spolužiakom Franzom Matschom umelecký ateliér vo Viedni. Tu vytvorili za takmer desať rokov mnoho dekoratívnych nástenných a stropných malieb pre paláce, vily a divadlá.
Obrazy s historickou tematikou sú v tej dobe mimoriadne populárne a prinášajú Klimtovi ocenenie v podobe Zlatého kríža, cisárskeho vyznamenania za zásluhy a taktiež členstvo vo Viedenskom dome umelcov. Dnes by iba za tieto diela prakticky upadol do zabudnutia.
Od roku 1890 narastá jeho odklon od strnulej akademickej tradície, hľadá svoj vlastný štýl, stáva sa viac expresívnym a vytvára svoje typické plošné ornamenty. V roku 1897 odchádza z Domu umelcov a je spoluzakladateľom a prvým prezidentom Viedenskej secesie, ktorá ohlasuje boj proti umeniu podľa predstáv štátu.
V roku 1900 otrasie život tohto úspechom rozmaznaného umelca škandál. Jeho stropná maľba „Filozofia“ – dielo na objednávku pre aulu Viedenskej univerzity, ktoré získava na svetovej výstave v Paríži zlatú medailu – naráža na prudké odmietnutie zo strany profesorov a verejnosti. Temno-morbídne a nanajvýš erotické dielo je označené za hnusné a pornografické. Následne Klimt toto dielo spolu s ďalšími dvomi odkúpi a maľby premiestni do svojej súkromnej zbierky.
Klimt sa rozchádza so secesiou a žije prevažne v odlúčení, avšak produktívne a určite nie zdržanlivo. Peniaze míňa plným priehrštím, legendárne sú jeho okázalé večere, svojim modelkám platí kniežacie odmeny a s niektorými splodí aj deti. O jeho početných vzťahoch s dámami z lepšej spoločnosti sa dodnes špekuluje. Popri oduševnených dámskych portrétoch mu úspech prinášajú aj krajinomaľby, ktorých osobitý rovný efekt vzniká tak, že motívy pozorne sleduje ďalekohľadom.
Napriek svojmu veľkému úspechu ho kritika ešte niekoľko desaťročí po jeho smrti považuje za dekoratívneho umelca. Dnes je jeho umeleckohistorická kľúčová rola pri vzniku secesie nespochybniteľná.
Narodil sa 7. júla 1860 v Kališti, Čechy. Zomrel 18. mája 1911 vo Viedni. „Musím zostať na vrchole. Nesmiem sa nechať ničím iritovať alebo stiahnuť dolu. Udržať sa hore je samo o sebe dosť ťažké.“
Hrať ako hudobník v orchestri pod vedením Gustava Mahlera nebolo veru žiadnym potešením. Provokačný, nervózny hviezdny dirigent hnal inštrumentalistov až za hranice svojich možností, šikanoval každého, kto mu nestačil a od svojich operných spevákov požadoval dovtedy nevídané výkony.
Výsledkom driny bol obrovský úspech u publika. Už ako tridsaťročný bol považovaný za jedného z najväčších dirigentov vtedajších čias, jazdil na turné s takmer nepochopiteľným pracovným nasadením po celej Európe a viedol tie najvýznamnejšie orchestre.
Počas rokov života vo Viedni 1897-1907 bol Gustav Mahler na vrchole svojej kariéry. Ako riaditeľ Viedenskej opery zaviedol do vtedajšej tradičnej opery prelomové reformy: odstránil starožitné javiskové dekorácie a strnulých spevákov. Spojil dohromady javiskový obraz s dejom a hudbou do dramatického celku, jeho novinky sa stali začiatkom modernej opernej inscenácie.
Vo Viedni sa však naplnili aj Mahlerove osobné túžby. Nechal sa pokrstiť a konvertoval na katolícku vieru, taktiež z obáv pred antisemitskými prekážkami. V marci 1902 sa oženil s o 19 rokov mladšou Almou Schindler, ktorú vášnivo zbožňoval. Bola fascinovaná osobnosťou a dirigenskými schopnosťami Mahlera. Napriek tomu, že Alma bola tiež umelkyňa a vyrastala v prostredí okolo Gustava Klimta a Maxa Klingera, trval Mahler na tom, aby sa Alma venovala výlučne rodinným a manželským povinnostiam. Spolu so svojimi dvomi dcérami Máriou Annou (*1902) a Annou Justínou (*1904) trávil manželský pár letné mesiace. Mahler bol však v tom čase taký pohltený svojou skladateľskou prácou, že len zriedkavo spolu niečo podnikli. Tragická smrť staršej dcéry v roku 1907 taktiež neposilnila spojenie medzi Gustavom a Almou Mahler.
Najväčší význam pre budúce generácie dosiahol Gustav Mahler svojou činnosťou, ktorej sa najviac venoval počas svojich prázdnin. Osamotený, v blízkosti hôr, často vo vlastnoručne zhotovenom domčeku skladal hudbu, ktorá predstihla svoju dobu o mnoho rokov. Porušil zabehnuté pravidlá formy a harmónie, experimentoval s novými hlasmi a nástrojmi, ako aj tónmi a zvukmi, ktoré sa vymykali normálnemu spôsobu hry nástrojov. Tento inovatívny posun, predovšetkým v jeho neskororomantických symfóniách, nebol dostatočne docenený. Vo Viedni nachádzala jeho hudba dlhý čas pochopenie iba u malého hlúčika nadšencov a inak narážala na odpor. Tiež jeho žena len málo rozumela jeho skladbám.
Koncom roku 1907 sa Mahler zriekol po mnohých konfliktoch miesta kapelníka a riaditeľa opery vo Viedni a odišiel do Metropolitnej opery v New Yorku, kde sa konečne dočkal veľkého úspechu ako dirigent a skladateľ. Alma, zanedbávaná manželovým vysokým pracovným nasadením, si začala v roku 1910 milostný vzťah s architektom Walterom Gropiom. Napísal jej ľúbostný list, ktorý však omylom poslal Gustavovi Mahlerovi. Toto priviedlo Mahlera takmer na pokraj šialenstva. Skladateľ, ktorý bol počas cestovateľských rokov ako mladý kapelník sám vášnivo zaľúbený takmer v každom novom meste, sa zrazu dramaticky začal pokúšať o Alminu priazeň.
Mahler trpel niekoľko rokov na bakteriálne ochorenie srdca. Vo februári 1911 sa jeho stav náhle zhoršil po náročnom koncerte v Metropolitnej opere. Vrátil sa naspäť do Viedne, kde však tomuto 50-ročnému umelcovi tiež nevedeli pomôcť.
Narodil sa 6. mája 1856 vo Freibergu, Čechy. Zomrel 3. septembra 1939 v Londýne. "Človek nie je sám sebe pánom."
Nevedomie, potláčanie, Ja-o mne, Oidipov komplex – pojmy a myšlienky, ktoré zaviedol Sigmund Freud a sú významné nielen pre psychológiu a medicínu. Už dávno sa stali súčasťou bežného používania v jazyku - až po „freudovské prerieknutie“.
Freud bol jedným z najvplyvnejších mysliteľov 20. storočia, jeho dielo formuje náš obraz o človeku, naše predstavy o realite a preniká taktiež umením. Už počas jeho života a vlastne dodnes sa o jeho práci kontroverzne diskutuje, popiera a ďalej rozvíja. Mnohé z jeho téz boli medzičasom doslova „demontované“. A predsa: jeho význam pre psychológiu je priekopnícky.
Anton Bruckner sa narodil 4. septembra 1824 v Ansfeldene pri Linci a v oblasti hudby sa považuje za veľkého novátora. „Kto chce stavať vysoké veže, musí sa dlho venovať základom.“
Franz Lehár je na celom svete známy svojimi operetami. Jeho neskoršie, často podceňované diela sa však znova viac približujú k opere. Lehárovým cieľom bolo prinášať ľuďom hudbou radosť.
Stifterovo dielo sa vyznačuje triezvym pozorovaním prírody, umenia a literatúry. Vo svojich básňach ruší hranicu medzi človekom a prírodou a vždy si pritom všíma svoje okolie.
Rodina Petra Roseggera mu nemohla zaplatiť štúdium, a tak sa vyučil za krajčíra. Zo svojho skromného príjmu si kupoval knihy a skoro začal písať aj sám. V roku 1902 vyšla jeho asi najznámejšia poviedka „Als ich noch ein Waldbauernbub war“ (vo voľnom preklade „Keď som bol ešte chlapcom z lesa“).
Maliarka obdobia klasicizmu, priateľka Johanna Wolfganga von Goetheho a jedna zo zakladajúcich členov spoločnosti „Royal Academy of Arts“. Jej obrazy visia vo všetkých veľkých múzeách.
Jeho štýl nazývajú neprajníci „zvrhlým umením“. Predovšetkým v jeho poburujúcich portrétoch mu ide stále menej o vonkajšie zobrazenie osoby, naopak snaží sa zachytiť drastické zobrazenie duševného stavu intenzívnou, vizionárskou rečou farieb.
Sedem miest, kde môžete zažiť cisárske Rakúsko: tradícia a cisárska elegancia od Viedne po Innsbruck.
Habsburgovci ovplyvnili osud Európy ako žiadna iná panovnícka dynastia. Z ich rodu po stáročia pochádzali nemeckí králi a rímsko-nemeckí cisári, ktorí sa stali symbolom monarchie.
Boli to mecenáši umelcov a nechávali si stavať prepychové zámky, paláce a vily. Niektorí z nich sa vášnivo venovali zberateľstvu a zhromažďovali poklady do svojho súkromného vlastníctva.
Ferdinand II. nechal v období renesancie prestaviť zámok Ambras blízko Innsbrucku na honosné sídlo, kde našiel dostatok miesta pre svoju vzácnu zbierku umeleckých diel a kuriozít.
Landeszeughaus Graz je dnes domovom najväčšej svetovej originálnej zbierky zbraní z neskorého stredoveku a skorého novoveku. Neuveriteľných 32.000 objektov je výsledkom stáročnej zberateľskej činnosti.
Cisárska klenotnica vo Viedni symbolizuje bohatstvo a moc Habsburgovcov.