Často to sú rady tesne vedľa seba stojacich domov, kľukaté uličky, pohľady na strechy alebo brehy mestečiek pri riekach, ako je Dunaj. No inšpirovali ho aj zelené hory, svetlé lužné lesy a jesenné stromy. Obrazy nikdy nezachytávajú ľudí, a preto často pôsobia osamelo, ba niekedy až mierne morbídne. Schieleho krajinky dodávajú jeho tvorbe ďalšiu typickú dôležitú črtu: rozhodnutie maľovať buď krajinu, alebo postavu bolo vtedy niečo nevídané.
Verena Gamperová, kurátorka múzea Leopold Museum, si dokonca myslí, že jeho krajinky sú inscenované ako portréty: „Krajinkám, stromom a kvetom vdychuje Schiele niečo ľudské. Aj obrazy miest sa vyznačujú výraznou organickou konotáciou. Nie sú to architektonické štruktúry s rovnými líniami a jasnými hranami v bežnom zmysle slova.“ Jeho vyobrazenia prírody často zdôrazňujú cyklický kolobeh života v podobe odkvitnutých kvetov, holých stromov bez listov či zapadajúceho slnka.
Schiele uprednostňoval melancholické prvky a raz vyhlásil: „Hlboko vo vnútri, mojou podstatou a srdcom cítim v lete jesenný strom a túto skľúčenosť by som chcel namaľovať.“ Jeho stromy sú preto skôr menšie, ladené väčšinou v hnedých tónoch s vypracovaným pozadím. Jedno však majú Schieleho diela spoločné: sú nabité emóciami a zdá sa, že často vyžarujú istú duševnú rozorvanosť.