Jazda na saniach so psím záprahom v Rakúsku – vzrušujúca osobná skúsenosť

Ale poďme pekne od začiatku. Ako sa vôbec stalo, že som sa ocitla na saniach ťahaných husky? Môj manžel mi často vidí na očiach nejedno želanie – ale keď mi na Vianoce daroval jazdu na psom záprahu v Rakúsku, na okamih ma to trocha vykoľajilo. V prípade prítulných štvornohých miláčikov mi totiž celkom stačí hladkanie a jedno mi bolo jasné: jazda na saniach so psím záprahom je čertovsky namáhavá.

Moje netrénované srdce mi teda najprv spadlo hlboko do nohavíc. Mala som obavu, či to vôbec po fyzickej stránke zvládnem. Moja kondícia nie je práve najlepšia a pri športe nie som bohvieako šikovná, o čom ticho svedčí nejedna pomliaždenina. Nedala som však na sebe nič znať, objala som svojho manžela a s napätím som očakávala náš spoločný zážitok.

Matthias, náš mašér – ako sa nazýva psovod v Grónsku – vypustil z klietok tucet psov a rozhovoril sa o jeho zvieratách, ich vlastnostiach a záľubách. „Moji“ husky sa volajú Aischa a Akon, ktorý bol vedúcim psom a už päť rokov je verným Matthiasovým spoločníkom. Ako „mašéri vo výcviku“ sme Matthiasa zvedavo počúvali.

Z rozprávania celkom plynulo prešiel do úvodu o jazde na psom záprahu. Naučili sme sa, ako sa zapriahajú husky pred sane, ktoré povely sa používajú pri jazde, a – hádam aj to najdôležitejšie – ako brzdiť: keď chceme znížiť rýchlosť, musíme šliapnuť na tzv. účinnú brzdu, ktorá sa zaryje do zemi. Je to mechanizmus tvorený kovovým hrotom, závesmi a pružinou, ktorý sa nachádza na konci saní.

Krátko pred štartom mi Matthias ešte raz dôrazne zopakoval: „Pri štarte a zastavovaní pevne šliapni chodidlom na brzdu! Pri jazde dolu kopcom zľahka pribrzdi a pekne klop zákruty. Pri jazde do kopca psom pomôž a odrážaj sa! A nikdy nepúšťaj držadlo! Inak ti psy utečú aj so saňami a ty budeš musieť ísť pešo. Husky jednoducho nezastavia!“

Na to, aby som venovala pozornosť čudnému pocitu v bruchu, nebol čas. Na mieste štartu bol sneh úplne utlačený, ale všade naokolo ležali hrubé vrstvy snehu. Ako to mám zvládnuť?

Hm, ako to bolo ešte raz s tým brzdením a prenášaním váhy? Na premýšľanie som už nemala čas. Nad náhornou rovinou sa ozval hlasný povel mašéra „Gooo!“ a husky sa rozštekali od radosti a vzrušenia. V ich hlasnom zavýjaní zaniklo aj volanie môjho manžela. Konečne sa niečo dialo! Psy skučali, skákali a štekali. Zrazu zavládlo ticho a obaja psy potiahli sane so silným trhnutím a nespútanou energiou, ktorá sa okamžite preniesla i na mňa. 

Absolútne som sa sústredila, moje prsty kŕčovito zvierali držadlo a každý sval bol napätý. Onedlho po štarte sme sa dostali k prvej zákrute, ktorú som bravúrne zvládla. Prvé body pre mňa! O niekoľko metrov pred nami som vytušila prvé stúpanie a pri jazde hore kopcom som sa snažila psom pomáhať zo všetkých síl. Bolo to namáhavé, srdce mi divo bilo a na vrchole som ledva lapala po dychu. Keby som len v uplynulých týždňoch tak nezanedbávala svoj bežecký tréning…

Chodník sa teraz zvažoval: lyže saní sa nehlučne kĺzali cez čerstvý hlboký sneh, psy dychčali a ja som sa znova mohla postaviť oboma nohami na sane. Po prvý raz som teraz mala čas kochať sa fantastickým výhľadom na stromy a lúky, ktoré pokojne spali pod hrubou snehovou perinou. Husky bežali a bežali – rýchlo, až neuveriteľne rýchlo – akoby chceli obletieť celý šíry svet. V tom momente sa mi podarilo úplne vypnúť a naplno si užívať prítomný okamih.