O šupinách a padajúcich hviezdach – môj premiérový beh na lyžiach

Áno, priznávam sa: spočiatku to bola viac vychádzka ako beh. Môj kamarát Dieter, fanúšik a znalec bežeckého lyžovania prvej triedy, ma presvedčil, aby som konečne raz skúsil šťastie na dlhých, tenkých doskách. Malo sa tak stať na bežeckej stope Moadörfl vo Wagraine – bez namáhavých výstupov a prudkých zjazdov, skrátka ideálny terén pre začiatočníkov, ako som ja. Na začiatku som o celej veci nemal ani poňatia, zato moja motivácia bola obrovská. Už pri požičaní lyží bolo jasné, že patríme spolu – moja nezlomná vôľa zdolať v nasledujúcich dňoch nekonečné kilometre na bežkách klasickou technikou a tieto dlhé, tenké dosky. Tak sa teda zoznamujem so šupinovými lyžami. Sú to lyže, ktoré majú do sklznice vyfrézované šupinky, čo má uľahčovať výstup, no zároveň to robí lyže podstatne pomalšími, ako sú iné modely. Ide o takzvané začiatočnícke lyže. Tak ďakujem pekne!

Svoje prvé kroky v bežeckej stope robím neisto: zdá sa, že lyže sú priľahké pre moje ťažké telo. Dieter ma učí ako zaujať správny postoj: na lyžiach sa nesmiem nakláňať ani príliš dopredu, ani príliš dozadu, beh na lyžiach je napokon športom, ktorý sa zakladá na rovnováhe a koordinácii. Iba ak správne rozložíte váhu a naučíte sa zosúladiť prácu s palicami a súčasný odraz nohami, podarí sa vám prejsť od chôdze ku kĺzaniu – základnej hnacej sile pri tomto druhu pohybu. Osvojenie správneho rytmu si však vyžaduje viac citu ako koncentrácie. Je to trocha ako pri tanci – spočiatku ešte rátate do taktu, ale správne sa začnete hýbať, až keď sa vám rytmus dostane do krvi. A čo je skutočne špica? Že tento rytmus sa dostavil už po niekoľkých sto metroch – už nekráčam, ja sa kĺžem a to je oslobodzujúci pocit! Diagonálne kroky sú čoraz ľahšie a palice víria sneh v čoraz kratších odstupoch. Od chodidiel až po končeky prstov na rukách sa mi celým telom rozlieva neskutočný pocit pohody.

My však chceme dosiahnuť vyššie ciele, a to v pravom zmysle slova. Poobede sa preto vyberieme na bežeckú stopu, ktorá už zahŕňa výstupy i zjazdy. Na Jägerseeloipe v Kleinarli síce vďaka šupinovým lyžiam hravo zvládnem výstup, no pri zjazde sa mi rýchlosť, z ktorej som bol spočiatku v takej eufórii, stáva osudnou. Najmä keď v preliačine so zľadovatenou stopu nedokážem zabrzdiť. Zatiahnem teda radšej „núdzovú brzdu“ a padám do snehu rovno na zadok. Pri márnom pokuse postaviť sa na dlhé dosky som ako poľutovaniahodný chrobák v Kafkovom románe „Premena“.
Moje úbohé plazenie sa skončí, až keď si odopnem lyže a znova stojím oboma nohami pevne v živote, lepšie povedané v snehu. A tu sa zrazu ozve potlesk... Keď sa obzriem, vidím, ako družná partia na neďalekej terase posmešne tlieska môjmu očividne pozoruhodnému pádu. „Si spadol ako hviezda z neba,“ začujem. V miestnom nárečí to asi znamená, že som sa rozpleštil ako žaba... Narovnám si teda čiapku i pošramotené ego a snažím sa čo najskôr zmiznúť. Čo sú len toto za ľudia!

Dieter pozná trik ako sa v takýchto situáciách vyhnúť hanbe. „Jednoducho vytiahneš jednu lyžu zo stopy a odtlačíš ju do jednej strany,“ vysvetľuje a hneď mi aj ukazuje jednostranný prívrat – elegantnú možnosť ako znížiť rýchlosť pri zjazde. Pri ďalšom zjazde mi to Dieter ešte raz predvedie – a ja opakujem po ňom. Ó, zázrak, funguje to!
Po príchode k jazeru Jägersee si doprajeme šálku horúceho čaju a užívame si výhľad na zmrznutú vodnú plochu. Zhlboka dýcham priezračný horský vzduch. Teraz si uvedomujem, že beh na lyžiach je športom, ktorý som vlastne vždy hľadal: spája totiž pohyb celého tela s nádhernými zážitkami v prírode, kedy celkom zabudnete na stereotyp a starosti všedných dní. 

Keď na spiatočnej ceste znova prídeme na vyvýšeninu, kde som tak ukážkovo spadol, prefrčím rýchlo okolo skupiny na terase, pričom sa odrážam oboma palicami. Zjazd zvládnem s jednostranným prívratom a oboma lyžami odbočím do stopy v ďalšej zákrute. Znova sa ozve potlesk. Otočím sa – a to má byť čo? Vidím však iba samé zdvihnuté palce – uznanie za moju očividne bezchybnú techniku pri zjazde. Veď ľudia sú tu vlastne celkom milí...