Po stopách Antona Brucknera

Anton Bruckner sa narodil v roku 1824 v Ansfeldene ako najstaršie z 11 detí. Bol synom dedinského učiteľa v Ansfeldene. Keďže učitelia vtedy pomáhali aj ako organisti v kostole, prišiel Bruckner už veľmi skoro do kontaktu s hudbou najmä cirkevnou hudbou. Naučil sa hrať na husliach, klavíri a organe. Už ako 10-ročný sa stal pomocným organistom. Po skorej smrti jeho otca ho matka v 12. rokoch poslala do speváckeho zboru v neďalekom kláštore St. Florian, kde u kláštorného organistu navštevoval hodiny hrania na organe.

Počas svojho života sa Bruckner sústreďoval predovšetkým na komponovanie a improvizovanú organovú hudbu, čo dokonca povýšil nad svoje učiteľské povolanie, ktorému sa neskôr venoval. Okrem povinností učiteľa a organistu sa od Brucknera totiž očakávalo, že bude pracovať aj na poli a v lese. Svojmu ďalšiemu hudobnému rozvoju sa so zanietením venoval viac ako 30 rokov. 

Brucknerovou vášňou však nebola hra na organe, ale symfónie. Ako hudobný žáner sa však považovali za vyčerpané, pričom zlatým štandardom boli symfónie Ludwiga van Beethovena.

Za Brucknerovho života sa jeho dlhým a technicky náročným kompozíciám bránili aj Viedenskí filharmonici. Pri uvedení Brucknerovej 3. symfónie vo Viedenskom hudobnom spolku opustila veľká časť obecenstva sálu ešte počas predstavenia.

Zo strachu pred viedenskými novinármi nechal Anton Bruckner svoje diela hrať mimo Viedne a dokonca požiadal cisára Františka Jozefa I., aby umlčal jeho najväčšieho kritika Eduarda Hanslicka: „Veličenstvo, zakážte, prosím, milostivo Hanslickovi, aby o mne nepekne písal.“

Až vo veku 60 rokov, 12 rokov po smrti, mu vytúžený prelom priniesla 7. symfónia.

Obľúbenou témou rozhovorov boli Brucknerove početné návrhy na sobáš adresované oveľa mladším ženám. Až deväť ráz mal jednu dámu požiadať o ruku, no ona zakaždým odmietla. Pri jednej večeri mu údajne jedna dáma, ktorá dúfala, že jej Bruckner bude venovať viac pozornosti, povedala: „Ale veľavážený pán profesor, veď vy ma takmer ani nepoctíte pohľadom […]. A pritom som sa na vašu počesť mimoriadne skrášlila a obliekla si svoje najnovšie šaty!“ Bruckner jej vraj v rozpakoch odvetil: „Ach, moja milá slečna, kvôli mne si ste predsa nemuseli obliecť vôbec nič!“

Anton Bruckner zostával „vidiečanom“ a za 18 rokov sa vôbec neusiloval zapadnúť medzi viedenské meštianstvo. Od „lepšej spoločnosti“ ho odlišovali najmä jeho silný dialekt a dokonca aj oblečenie. Ako skladateľ nasledoval svoju vnútornú túžbu po kreatívnej tvorbe a pridŕžal sa svojho pôvodu – často ako samotár. Možno to bolo dôvodom, prečo Anton Bruckner dokázal vytvoriť niečo úplne nové a mimoriadne a posunúť symfóniu ako žáner ešte o niečo ďalej.