27,6 milióna euro – to bol najvyšší výťažok z dražby za Schieleho maľbu v londýnskom aukčnom dome Sotheby’s. Nešlo pritom o jeden z jeho slávnych aktov, ale o krajinku. Egon Schiele je známy najmä svojimi bizarnými portrétmi a postavami. V súčasnosti však umelecká scéna venuje čoraz viac pozornosti jeho krajinkám.
Egon Leo Adolf Ludwig Schiele sa narodil v roku 1890 v Tullne, malom meste na Dunaji neďaleko Viedne. Jeho okolie je plné motívov ako z pohľadnice: terasovité vinohrady, kostoly s cibuľovitými vežami a nádherné barokové kláštory s výhľadom na Dunaj vytvárajú prekrásnu krajinu. Takúto idylku by sme však v Schieleho tvorbe hľadali skoro márne. Z niektorých jeho diel práve naopak cítiť zármutok a pochmúrnosť. Možno Schiele takto spracovával svoj žiaľ nad skorou smrťou svojho otca, ktorý zomrel, keď mal Egon iba 14 rokov a jeho strata ho hlboko zasiahla. V roku 1913 napísal umelec svojmu priateľovi a švagrovi Antonovi Peschkovi tieto riadky: „[...] neviem, kto dokáže pochopiť, prečo vyhľadávam práve miesta, kam chodieval môj otec a kde sa v týchto ponurých chvíľach zámerne otváram bolesti. [...] pamiatku na neho, ktorá je so mnou úzko spätá, si nosím v sebe.“ Alebo to bol jeho zámer odkloniť sa od tradičných milých obrázkov a vydať sa po nových avantgardných cestách? Úlohou progresívnych maliarov bolo napokon prekonať epochu Hansa Makarta s jeho epickými historickými dielami, ktoré vnímali ako vyumelkované.
Často to sú rady tesne vedľa seba stojacich domov, kľukaté uličky, pohľady na strechy alebo brehy mestečiek pri riekach, ako je Dunaj. No inšpirovali ho aj zelené hory, svetlé lužné lesy a jesenné stromy. Obrazy nikdy nezachytávajú ľudí, a preto často pôsobia osamelo, ba niekedy až mierne morbídne. Schieleho krajinky dodávajú jeho tvorbe ďalšiu typickú dôležitú črtu: rozhodnutie maľovať buď krajinu, alebo postavu bolo vtedy niečo nevídané.
Verena Gamperová, kurátorka múzea Leopold Museum, si dokonca myslí, že jeho krajinky sú inscenované ako portréty: „Krajinkám, stromom a kvetom vdychuje Schiele niečo ľudské. Aj obrazy miest sa vyznačujú výraznou organickou konotáciou. Nie sú to architektonické štruktúry s rovnými líniami a jasnými hranami v bežnom zmysle slova.“ Jeho vyobrazenia prírody často zdôrazňujú cyklický kolobeh života v podobe odkvitnutých kvetov, holých stromov bez listov či zapadajúceho slnka.
Schiele uprednostňoval melancholické prvky a raz vyhlásil: „Hlboko vo vnútri, mojou podstatou a srdcom cítim v lete jesenný strom a túto skľúčenosť by som chcel namaľovať.“ Jeho stromy sú preto skôr menšie, ladené väčšinou v hnedých tónoch s vypracovaným pozadím. Jedno však majú Schieleho diela spoločné: sú nabité emóciami a zdá sa, že často vyžarujú istú duševnú rozorvanosť.
Schieleho vyobrazenia tela sú často namaľované veľkoryso, žiarivými farbami a stoja izolovane na neutrálnom pozadí. Nezriedka ide o skice s dôrazom na kontúry.
Egonov prvý obľúbený motív boli vlaky. Ako syn prednostu stanice vyrastal Schiele vo svete plnom vlakov a lokomotív, čo veľmi skoro ovplyvnilo jeho umenie. Rodina bývala v byte nad staničnou budovou v Tullne, a tak mohol mladý Schiele pozorovať železnicu priamo z okna a hodiny a hodiny ju maľovať. Kreslenie a maľovanie boli od malička jeho najväčšími záľubami. Toto nadšenie ho neopúšťalo ani v škole a malo zjavne negatívny vplyv na jeho študijné výsledky. Maľoval totiž aj počas vyučovania a rozčuľoval tým svojich učiteľov.
V 12 rokoch začal Schiele študovať na gymnáziu v Klosterneuburgu. Našťastie tu stretol učiteľa kreslenia Ludwiga Karla Straucha, ktorý objavil a podporoval jeho umelecký talent. V tých časoch existovala v Klosterneuburgu veľmi aktívna umelecká scéna a vďaka Strauchovi sa Schiele mohol ponoriť do celkom nového sveta a nadviazať kontakty s ostatnými umelcami. Počas štúdia v Klosterneuburgu od roku 1902 do roku 1906 nadobudla jeho predstava o povolaní konkrétnu podobu: bolo mu jasné, že sa chce stať maliarom.
Ako dospelý nemaľoval Schiele už viac žiadne vlaky. Vlastne ani veľa necestoval, no láska k železnici mu zostala. Viackrát navštívil región Wachau a namaľoval sériu obrazov mestskej časti Stein an der Donau. Pre Schieleho bol región Wachau vysneným miestom jeho detstva. V meste Krems chodil jeden rok do školy a podnikal dlhé prechádzky do vinohradov. Ak nastúpite do vlaku na viedenskej stanici Franz-Josefs-Bahnhof a pocestujete do Wachau, budete môcť z okna obdivovať Schieleho domovinu a zastaviť sa v Tullne na návštevu jeho rodného domu a Schieleho múzea.
Schieleho krajinky zachytávajú najmä malé stredoveké mestá. Okrem Českého Krumlova, odkiaľ pochádzala jeho matka, pomerne často vyobrazuje mestá v Dolnom Rakúsku. Tieto obrazy svedčia o jeho intenzívnom vzťahu k domovu a záľube v mestách s dedinským charakterom. Schiele maľuje mestá takmer ako krajinný architekt a niet sa čo čudovať, veď sám o sebe povedal: „Keby som nebol maliarom, [...] najradšej by som bol staviteľom.“
Počas svojho života si ako bydliská vždy vyberal malé mestá: najprv Český Krumlov a potom Neulengbach vo Viedenskom lese (Dolné Rakúsko). Dnes ako aj v minulosti je Viedenský les oblasťou s malými dedinkami uprostred zelene a miernymi lesnatými kopcami, odkiaľ to do Viedne nie je ďaleko. Práve táto výhoda musela presvedčiť Schieleho pri jeho hľadaní lepšej kvality života. Maliar sa sem utiahol, aby si mohol užívať prírodu a pracovať nerušený hlukom Viedne, ktorá sa už vtedy radila k veľkomestám. V liste svojmu strýkovi napísal: „[…] zamýšľam tu zostať navždy, mojím zámerom je vytvoriť veľké diela […].“ Tak v tomto období vznikli Schieleho významné diela „Eremiten“ („Pustovníci“), „Rabenlandschaft“ („Krajina s havranmi“) a „Trauernde Frau“ („Smútiaca žena“), ako aj mnohé pôsobivé krajinky a portréty stromov, napríklad „Herbstbaum in bewegter Luft“ („Jesenný strom vo vetre“).
Ako 16-ročný prišiel Schiele do Viedne, aby študoval na Viedenskej akadémii výtvarných umení. O konzervatívnu výuku však veľmi skoro stratil záujem a jeho vtedajší profesor Christian Griepenkerl svojím študentom tiež nebol nadšený: „Len pre Boha nikomu nehovorte, že ste študovali u mňa!“ Mladý maliar teda po troch rokoch opustil akadémiu a spolu s niekoľkými spolužiakmi založil umeleckú skupinu „Neukunstgruppe“.
Vo Viedni stretol Schiele tiež najdôležitejších ľudí vo svojom živote: spoznal svoj vzor Gustava Klimta, stretol svoju priateľku a múzu Wally Neuzilovú a neskoršiu manželku Edith Harmsovú.
Život vo Viedni v období moderny sa niesol v znamení kultúrnej revolúcie – preč od meštianskej prudérie v ústrety slobode bez nátlaku morálky. Sigmund Freud v tomto čase napísal „Tri pojednania k sexuálnej teórii“ a Schiele si v tejto napätej atmosfére vytvoril svoj osobitý expresionistický štýl. Jeho vyobrazenia ľudskej sexuality z neho spravili jedného z najprovokatívnejších maliarov svojej doby. V roku 1912 napísali o ňom noviny Neue Presse: „Jeho poblúdenie patrí k tomu najodpudivejšiemu, čo doteraz Viedeň videla.“ Groteskné akty a kreatúry – ženské i mužské – ľudí šokovali. No Schiele bol o svojom umení skalopevne presvedčený: „Aj erotické umelecké dielo je sväté.“
Egon Schiele zomrel v roku 1918 vo veku 28 vo Viedni na španielsku chrípku a zanechal po sebe bohaté grafické dielo. Práve bol na najlepšej ceste k vytúženej sláve a sebavedomo predpovedal, že „skôr či neskôr po mojej smrti ma budú ľudia určite chváliť a obdivovať moje umenie.“
Jeho obrazy a grafiky dosahujú dnes na medzinárodných aukciách rekordné ceny. Najväčšia zbierka Schieleho diel sa nachádza vo viedenskom múzeu Leopold Museum a obdivovať ich môžete aj v Belvedéri a Albertine.
Leopold Museum v komplexe MuseumsQuartier vo Viedni je vďaka 42 obrazom, 184 akvarelom, kresbám, grafikám, mnohým rukopisom a rôznym iným predmetom najväčšou a najvýznamnejšou zbierkou diel Egona Schieleho na svete. Zbierka patrí k trvalej expozícii s názvom Viedeň 1900 – nástup moderny, ktorá ponúka pohľad na Viedeň vo fascinujúcom období okolo roku 1900, na majstrovské diela Gustava Klimta, Oskara Kokoschku, Kolomana Mosera a umeleckú remeselnú tvorbu dielní Wiener Werkstätte.
Inšpiráciu pre pestrofarebnú nekonvenčnú tvorbu nachádzal Hundertwasser v prírode, ktorej podriadil celú svoju životnú filozofiu.
Maliar Gustav Klimt nebol iba jedným z najvýznamnejších predstaviteľov secesie a spoluzakladateľom združenia výtvarných umelcov Wiener Secession, ale aj milovníkom pekných vecí, ktoré život prináša. Fascinovala ho najmä estetika ruže ako symbolu vášne.
Nádherná rakúska krajina, regióny a jednotlivé miesta boli inšpiráciou pre vznik mnohých umeleckých diel – napríklad v maliarstve, hudbe a literatúre – a slúžili ako kulisa románov, obrazov a piesní. Spoznajte ich spolu s nami.
